Tak to vám poviem, už som v živote videl všeličo. Ale toto, toto ma naozaj dostalo. Idem si tak na návštevu a už som cítil, že moji adoptívni sú nejakí nervózni. Hovorím si, čo s nimi, asi nemajú svoj deň. Stále len Marvie sem, Marvie tam, ako to Ty zvládneš, možno budeme musieť ísť hneď domov, možno toto, možno hento. Unavili ma, cestu som prespal v teplučku v prepravke.

Konečne sme dorazili. Vojdeme do bytu a tam také čudo malé chlpaté. Všetky inštinkty, hádam aj tie, čo nemám, vo mne začali biť na poplach. Niečo mi veľmi nutkavo hovorilo, ba až vrešťalo: „Uteč na najbližší strom, uteč, uteč, uteč!!!“

Oproti mne stál pes. Pravý, nefalšovaný pes. Dve uši, veľa chlpov a štyri labky. Skrátka pes, so všetkým, čo k tomu patrí. Naježil som sa, aby som vyzeral aspoň raz taký veľký a začal som vydávať odstrašujúci vrčivý zvuk (ani som netušil, že také viem). A čuduj sa svete, ono to funguje! Bojí sa ma! Veď ja mu dám, dovoľovať si na Marvina!