A zvládla to na jednotku s hviezdičkou! Najhoršie pre ňu asi bolo, že nemohla 24 hodín predtým jesť, ale keď už večer vracala sliny a obhrýzala držiatka na kuchynskej linke (čo robí vždy, keď chce dať najavo, že načim nosiť na stôl) nabehla som k internetu a overovala som si, či skutočne je takáto celodenná hladovka nutná! Keď sme totiž dávali sterilizovať naše dve černuľky, tak lekár vždy povedal, že stačí hladovať 12 hodín. To sa mi napokon potvrdilo aj v niekoľkých internetových diskusiách, a tak som jej 14 hodín pred operáciou dala zopár granuliek… Cestu autom k veterinárovi, nezvyknutá na to, že je niekde zavretá (v tomto prípade v prepravke) premňaukala a keď sa jej zdalo, že si ju nevšímame dlhšie ako minútu, zvýšila volume Prišli sme presne na jedenástu, sestrička nás zobrala do miestnosti, kde ju zvážili – váži 4 200 gramov, náš sloník – a potom jej pichli injekciu do pravej zadnej nožičky. Od sestričky dostala pochvalu, že sa ani nemykla a ani nemňaukla, že takéto dobré mačičky nebývajú pravidlo! A potom si ju už vzali na operačnú sálu a povedali nám, že 15 minút bude trvať, kým zaspí, zhruba 45 minút bude trvať samotná operácia a 15 minút potrvá, kým sa úplne preberie. Tak sme teda odišli do neďalekej reštaurácie na kávu, aby sme sa trochu rozptýlili a neohrýzli sme si v čakárni nechty. Stále som však pozerala na hodinky a mysľou som bola s maličkou. Keď uplynula stanovená doba, vrátili sme sa na veterinárnu stanicu. Možno aj preto, že som si dala dvojité presso a vyfajčila asi šesť cigariet sa mi cestou dnu poriadne rozbúchalo srdce. Ale skôr myslím, že za to mohla nervozita, či všetko dobre dopadlo. Našťastie áno! Ellinka už bola prebratá, kukala z prepravky tými rozšírenými zreničkami zahmlenými modrou mastičkou. Sestrička povedala, že má asi 5-6 štichov, že dostala dvojdňové antibiotiká, že gáza, ktorú mala prilepenú na brušku by mala do večera odpadnúť, že papať už môže normálne a možno ešte niečo hovorila, ale to si už nepamätám, lebo som sledovala len naše kuriatko. Ale nedalo mi a spýtala som sa, či všetko prebehlo dobre, tak ma uistila, že áno. Zaplatila som 50 eur a pri odchode som ešte zahliadla v operačnej sále doktora Švihrana. Potešilo ma, že sa našej malej ujal najvyšší odborník Cestou domov Ellinka len dvakrát slabo zamňaukala a stále pozerala tak začudovane. To sa vysvetlilo, keď sme doma otvorili prepravku a stále na nás hľadeli tie veľké zreničky, ktoré sa ani pod vplyvom svetla nezmenšovali! Došlo nám, že za to môže anestézia. Ellinka opatrne vyšla z prepravky, ale našťastie sa neutekala hneď schovať ako pred časom čierna micka Drobeček, ktorá po sterilizácii dva dni ubolená preležala za posteľou a nebavila sa s nami. Ellinke sme hneď nanosili peliešky, misku so žrádlom, ktorú však iba oňuchala, granulky, prisunuli sme jej vodu bližšie, aby nemusela prekonávať prekážky, ktoré jej, nerozpáranej, nerobili žiadne problémy. Zlatíčko sa opatrne uložilo na peliešok a naše dve černuľky si ju prišli obzrieť a oňuchať. Našťastie, nesyčali na ňu, ako to vraj býva, keď sa jedna z dvoch mačiek v domácnosti vráti z veteriny. Skôr sa mi zdalo, že ju ľutujú a súcitia s ňou. (To sa napokon potvrdilo aj večer, keď ju nenútili hrať sa a naháňať, ako to u nás býva každý večer. Boli skôr veľmi nežné a pozorné.) Keď sme sa uistili, že Elli asi mieni teraz spať, nechali sme ju doma so sestrou Lenkou a odišli sme na nákupy do Rakúska. Tam som samozrejme nakúpila veľa dobrotiek a tyčiniek pre mačičky, ktoré naše micky tak zbožňujú. Po príchode domov sa Elli prebrala a keď som zašuchotala tyčinkami okamžite vyskočila na stôl – až ma zamrazilo v stehnách – ale nezdalo sa, že by ju niečo bolelo. Zlupla tri tyčinky ako nič a keby som jej dala aj ďalšiu, zlupla by určite aj tú. Počas zvyšku dňa polehávala, no k večeru sa začala čoraz viac preberať. Bolo však vidieť, že ju gáza prilepená leukoplastom obťažuje lebo sa nedokáže dobre vystrieť a ani si ľahnúť. Chodila nahrbená a lahala si tak, že sa skrátka zvalila na bok. Tak sa mi jej uľútilo a okolo jedenástej večer som jej gázu dala dole, žiaľ, za obeť padlo zopár chĺpkov. Ranka je naozaj miniatúrna, vidieť, že si pán doktor dal záležať. Ellinka však hneď ožila, začala si oblizovať bruško, hoci samotnej ranke sa vyhýbala. Skôr sa len potrebovala dočistiť od použitých prípravkov a zásypu. Večer dostala konzervičku žrádla Carny Ocean a podľa toho, ako sa na ňu vrhla a koľko toho zjedla mala naozaj veľký hlad. No keďže sa asi necítila na to, aby vyskočila na škrabadlo, kde zvyčajne spáva, uložila sa na moju nočnú košeľu, ktorú som jej na podlahe rozprestrela. Počas noci si to však zrejme rozmyslela, lebo ráno som ju našla spinkať na tom najvyššom škrabadle Dnes je Ellinka už úplne v pohode, ešte tak nevyvádza ako zvyčajne a nepreháňa ani svoje čierne sestry, ale zdá sa, že je to len otázkou času. Dokonca sa jej už trošku podarilo vyčistiť aj zamastené okolie okolo očiek a už nevyzerá ako nasrdený Brežnev Som veľmi rada, že to dopadlo takto dobre. Človek si aj povie, že je to relatívne rutinná operácia, ale aj pri takej sa môže všeličo zvrtnúť… No takto Ellinka bude mať aspoň pokoj od nepríjemných rují – hoci musím priznať, že v kútiku duše ma mrzí, že nebude môcť svoje krásne a prítulné gény odovzdať potenciálnym potomkom… Ale dôležité je, že je v poriadku! Ďakujem, doktor Švihran